Once We Meet - 3.kapitola

16. března 2018 v 12:04 | ~Freya |  KapitolovkyMF


"Rýchlo to dvihni," súrila som Kate. "A potom mi povieš, čo vravela." Kate prikývla a dvihla telefón.
"Tina?" spýtala sa váhavo. "Tina, si tam? Čo sa s tebou stalo? A kde vlastne..." zasekla sa uprostred vety. Sledovala som jej výraz tváre, ktorý sa z nahnevaného menil cez ustarostený až na vydesený. Zamračila som sa. Čo jej Tina vravela? Hnevalo ma, že si nič nepamätám, ľahšie by sa mi aspoň odhadovalo.
"Teraz? Ale ja..." previnilo na mňa pozrela. "Tak dobre. Kam mám ísť?" Po chvíli hovor ukončila a zahľadela sa na mňa.
"Chce sa s tebou stretnúť, však?" silene som sa usmiala a ona prikývla.
"Kedy ťa pustia? Pozývam ťa do cukrárne a sľubujem, že ti naozaj všetko poviem!" našponovala sa.
"V pondelok," odvetila som. "V stredu idem na hypnózu, vraj aby mi to pomohlo spomenúť si. Som zvedavá, ako to bude prebiehať."
"Hypnózu?" zasmiala sa Kate a vstala. "Tak sa dohodnime, že naše sladké rande dáme vo štvrtok a porozprávaš mi, ako bolo. A nezabudni vypýtať kontakt na sexy doktora." Žmurkla a otočila sa na odchod, keď v tej chvíli do izby vošiel môj doktor. Kate naňho chvíľu vydesene pozerala. Počul ju? No potom sa usmiala, zamávala mi a vyparila sa. Doktor sa uškrnul a podišiel ku mne.
"Adel," oslovil ma a mne sa na krku naježili chlpy. Čo sa so mnou deje? Nenápadne som potriasla hlavou a usmiala som sa na doktora.
"Zdravím," povedala som snažiac sa pôsobiť normálne, no pri pomyslení na Kate mi to veľmi nešlo, musela som premáhať smiech.
"Mám tu pre teba zopár papierov na vyplnenie. Je to pre toho neurológa, poslal mi ich emailom. Bude jednoduchšie, keď to vyplníš teraz, ja mu to obratom pošlem späť. Aspoň sa na prvom stretnutí nebudete musieť zdržiavať formalitami." Podal mi papier a pero. Všimla som si, že na ľavej ruke má červený náramok s korálkami. V tej chvíli ma prepadol neskutočne silný pocit, že ja mám doma presne ten istý. Doktor si všimol môj pohľad a usmial sa.
"Mám ho od te... kamarátky," povedal rýchlo. Na krku sa mu objavili červené fľaky, znak toho, že znervóznel. Nechápavo som naňho pozerala, no keď mi docvaklo, že chudák nevie, čo so sebou, a že by bol radšej, keby naňho nehľadím ako teľa na nové vráta, vrátila som sa k papierom. Tvárila som sa, že si čítam, čo treba vyplniť. Myslela som však na ten náramok. Bola som si istá, že mám rovnaký. A bola som si rovnako istá, že tie náramky boli len dva. Netuším, odkiaľ som to vedela, ale ten pocit nezmizol. Potom mi niečo napadlo.
"Pán doktor," oslovila som ho.
"Áno?" rýchlo na mňa pozrel. Fľaky mu z krku pomaly mizli.
"Môžem vedieť vaše meno? Stačí krstné. Aby som vedela, komu mám byť vďačná za starostlivosť," vyhovorila som sa. Cítila som, ako mi v očakávaní búši srdce.
"Ja... Christian," vyhabkal. "Volám sa Christian." Takmer ma prekotilo. Žeby to naozaj bola len náhoda? Alebo to bol ten Christian z môjho sna-spomienky? Ak sme si naozaj boli tak blízki, vysvetľovalo by to aj ten náramok.
"Ďakujem," usmiala som sa a začala som vypĺňať papiere. Naozaj to mohol byť ten Christian? Keď som mu o desať minút vracala papiere, videla som na ňom, že sa necíti dvakrát komfortne. Nemala som sa ho pýtať. Bože, aká som hlúpa! Čo ak už nepríde? Mala som chuť si dať za to facku.
"V pondelok ideš domov, vieš o tom, však?" spýtal sa ma pri odchode. Prikývla som. "Ako sa cítiš?"
"Zvláštne," priznala som. "Hoci som si na rodičov spomenula, aj na môj život s nimi, posledný rok si takmer vôbec nepamätám, iba nejaké útržky, ktoré nedávajú logiku - aspoň zatiaľ. Preto netuším, čo doma očakávať."
"To je normálne," krátko sa usmial. "Veľmi dúfam, že ti môj známy pomôže. Cez víkend tu nebudem, no v pondelok sa ešte uvidíme - budem ti podpisovať prepúšťaciu správu." V jeho hlase som započula niečo zvláštne. Bol to smútok? Alebo túžba? Nebola som si istá. Sledovala som jeho vzďaľujúci sa chrbát. Mal pekné široké ramená. To sa mi na mužoch veľmi páčilo.
"Inak, Adel," otočil sa zrazu. Takmer som sa zľakla, keďže som bola myšlienkami pri jeho peknej figúre. "Viem, že by som sa ešte nemal pýtať, keďže si stále môj pacient, ale..." Zaváhal. Nadvihla som obočie. Nebola som si istá, či sa mám báť toho, čo príde.
"Mala by si čas budúci víkend?" spýtal sa. Bolo na ňom vidieť, že mu to nie je príjemné, a zároveň že sa to túžil spýtať. "Rád by som... ťa spoznal." Cítila som, ako sa na mojej tvári rozťahuje úškrn. Najhoršie na tom bolo, že som tomu nedokázala zabrániť. Môj mozog tomu tiež veľmi nepomohol, ako keby skratoval a ja už som len automaticky prikývla.
"Veľmi rada pôjdem cez víkend niekam von," odvetila som. Mohol ma práve pozvať na rande? Preboha, to bude trapas! Čo som to urobila? Prečo som súhlasila? Ja ťapa! Mala som chuť dať si ďalšiu facku. Na Christianovej tvári sa však zjavil ten najkrajší úsmev, aký som uňho za ten týždeň videla, a to rozohnalo moje výčitky.
"Dobre, tak ja sa po teba zastavím. V sobotu o druhej môže byť?" navrhol. "Tvoju adresu mám zo spisu," povedal, keď zbadal môj nechápavý výraz. Chytila som sa za čelo. Jasné, to mi mohlo dopnúť. Ako môžem byť taká pribrzdená?
"Môže byť," súhlasila som. Ešte niekoľko minút po jeho odchode som cítila v bruchu motýliky. Budem mať veselý týždeň. V stredu hypnóza, vo štvrtok stretnutie s Kate a v sobotu je na rade môj sladký sen v podobe Christiana. Čím viac som nad ním rozmýšľala, tým viac sa prehlboval môj pocit toho, že ho poznám. A ten náramok... od koho ho má? Kto je tá jeho tajomná kamarátka? Vedela som, čo musím urobiť. Vzala som do ruky telefón. Chcela som si overiť, či je ten môj náramok stále u mňa v izbe. Keď som však vyťukávala mamino číslo, zrazu mi mobil začal vibrovať. Číslo na displeji som nepoznala.
"Prosím?" ohlásila som sa.
"Takže ťa zachránili," odpovedal mi neznámy hlas.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Sayami Sayami | E-mail | Web | 21. března 2018 v 18:05 | Reagovat

Oooo, rande so sexy doktorom! Superko! :D To sa mi páči a ešte viac to, že s ním má určite niečo spoločné, len si zatiaľ na to nespomína... ZATIAĽ, muahaha. :D Som zvedavá, čo to bude, či bolo niečo medzi nimi alebo sa len črtalo alebo tak, pretože... keď ju pozval von, tak kto vie, eheheheh... :D
Akurát na konci ten hovor od neznámeho, to určite nič pozitívne nebude. :/ Snáď ju to zas nedostane do nemocnice, keď už má z nej čoskoro odísť.
Skvelá kapitolka, teším sa na ďalšiu a zároveň sa ospravedlňujem za oneskorené čítanie, ale nestíhala som skôr. D:

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama