Once We Meet - 4.kapitola

23. března 2018 v 13:05 | ~Freya |  KapitolovkyMF

Hlas v telefóne som nespoznala, sčasti aj preto, lebo bol upravený. Vedela som však odhadnúť, že bol ženský.
"Kto ste?" spýtala som sa. Miešal sa vo mne najmä hnev a strach. Kto to bol? Prečo by mi chcel niekto ublížiť? V tej chvíli som si viac než čokoľvek iné želala spomenúť si. Komu som tak veľmi ublížila, že to zašlo až tak ďaleko?
"Niekto, koho poznáš," odvetil ženský hlas. "Niekto, kto ťa nenávidí." Na pár sekúnd nastalo ticho. Začula som trúbenie auta. Tá žena bola zjavne niekde vonku. Možno aj blízko nemocnice. Cítila som, ako sa mi roztriasli ruky. Čo ak je tu a príde dokončiť, čo začala?
"Netuším, o kom hovoríte," odvetila som sebavedomo, hoci som sa tak vôbec necítila.
"Ale veľmi dobre tušíš, Adela," zavrčala neznáma žena. "Obrala si ma o všetko. O úspech, o srdce chlapca, ktorého som milovala, dokonca aj o najlepšiu kamarátku." Prosím? Tak to určite nemohla byť pravda. Taká hnusná som určite nebola, nemala som to v povahe. Minimálne nie, keď ide o zadaného chlapca, od takých dávam ruky preč. Žeby som preberala kamarátky, o tom som tiež nič nevedela. A úspech si budujeme každý sám.
"Pôvodne som ťa chcela nechať v lese, aby ťa zožrali nejaké vlky, ale nakoniec som rada, že si prežila v celkom dobrom stave," pokračovala žena s nenávisťou v hlase. "To, čo som začala, dokončím sama. Ale až keď vylezieš z nemocnice. On by ťa chránil." On? Kto on? Myslela tým doktora Christiana? Alebo niekoho úplne iného? Nemala som z toho dobrý pocit. Podvedomie mi našepkávalo, že tú ženu poznám, dokonca veľmi dobre, no ja som nemala ani najmenšieho tušenia, kto by to mohol byť.
V tú noc som veľa nenaspala. Stále som myslela na ten telefonát. Bol víkend, v pondelok ma mali pustiť. Niekoľkokrát som sa pristihla pri tom, čo spraviť, aby som odtiaľto nemusela odísť. Nemocnica sa zrazu stala mojím obľúbeným miestom. Vždy tu bolo toľko ľudí, že hocikto, kto sem prišiel, nezostal nepovšimnutý. Navyše, moja izba bola hneď vedľa pohotovostnej jednotky, kde bol ruch 24 hodín denne. Neskôr som si uvedomila, že to stále neznamenalo, že sa sem tá šialená ženská nemôže dostať. Hoci som sa snažila nemyslieť na to, veľmi mi to nešlo.
Ráno prišla sestrička, celá rozlietaná, upravená len narýchlo. Chvíľu som na ňu len nechápavo hľadela, no potom som sa uškrnula. Domyslela som si, čo asi robila päť minút dozadu. Skontrolovala mi základné životné funkcie. Nízky tlak ma neprekvapil, vždy som s tým mala problém. Ona mi však vynadala a napchala mi do ruky nejaké lieky. Vraj by mi to malo pomôcť. Potom odišla. Keďže som sa už mohla viac-menej voľne pohybovať po nemocnici, zišla som o poschodie nižšie do takej veľmi provizórnej jedálne, kde dávali raňajky. Na nemocničnú stravu som si za ten týždeň zvykla, preto ma nádielka dvoch suchých rožkov, niekoľkých plátkov šunky a trocha syra neprekvapila. Všimla som si, že sú pustené ranné správy. Sadla som si a chvíľu som sledovala. Keď už však išla asi tretia správa o tom, ako niekde vybuchol ďalší atentátnik, prevrátila som očami, rýchlo som zjedla raňajky a vrátila som sa do izby. Na telefóne mi svietili dve prijaté správy. Obe boli z toho istého čísla.
Otvorila som prvú a zamračila som sa. Stálo v nej: -Ty mrcha, za všetko zaplatíš.- Tá ženská je naozaj psychopatka. Obsah druhej bol podobný. Dotyčná ma obviňovala z prebratia jej priateľa. Hoci som nemala úplnú istotu, že tie správy sú od ženy, ktorá mi volala, pravdepodobnosť bola vysoká. Kto iný by to bol? Obe správy som vymazala a frustrovane som si sadla na posteľ. Čo také som tej žene spravila, že ma tak veľmi nenávidí? A kto to vlastne je? V hlave mi vírili stále dokola tie isté otázky, no nemala som na ne žiadnu odpoveď. Nevedela som sa dočkať stredy, keď začnem s hypnózami. Veľmi som dúfala, že mi pomôžu spomenúť si. Hoci som si matne spomínala na svoje kamarátky, žiadne konkrétne spomienky sa mi nevynorili. Dokonca ani ohľadom školy som si nevedela spomenúť na nič. Ten rok na univerzite bol pre mňa veľkou záhadou. Rodičia mi povedali iba také všeobecné fakty, ako to, že som bola jednou z najlepších študentiek, že som sa zúčastňovala literárnych súťaží a podobne. Obaja však boli akísi nesvoji, keď mi o tom hovorili. Otec dokonca spomenul niečo v zmysle, že je aj dobre, že si nič nepamätám.
Vtom mi napadla jedna spásonosná myšlienka. Kate spomínala blog. Keď ho mala ona aj s Tinou, určite som mala jeden aj ja. Rýchlo som chytila mobil a zapla som internet. Potom som sa však zamyslela. Akú som vlastne mala adresu? Skúsila som zavolať Kate, či mi nebude vedieť povedať. Nebrala to. Hovor som cez deň zopakovala niekoľkokrát, no na ani jeden neodpovedala.
Zrazu ma premkol veľmi zlý pocit. Niečo mi tu nesedelo. Jedna kamarátka ma prišla pozrieť ledva na hodinu, druhá kamarátka vraj zmizla... Čo to všetko malo znamenať? Musela som to zistiť za každú cenu, no vedela som, že to bude ťažké. Bez mojich spomienok som sa cítila bezmocná. Ako slepec, ktorý potrebuje viesť tmou. Nenávidela som ten pocit, spoliehať sa na iných. Obzvlášť teraz, keď sa všetci okolo mňa správali tak čudne. Navyše, cítila som sa akosi osamelo. Dnes ma nikto neprišiel navštíviť, rodičia mi síce volali, no nebol to veľmi dlhý telefonát. A bez Christiana... Zarazila som sa. Christian ma poznal. Bola som si tým stopercentne istá. Odkiaľ, to som nevedela. V pondelok mi bude podpisovať prepúšťaciu správu, čiže sa uvidíme. Výborná príležitosť spýtať sa ho a vymámiť od neho nejaké informácie.
***
Konečne som sa dočkala pondelka. Bola som na svoje pomery celkom skoro hore. Netrpezlivo som čakala na to, kedy príde Christian. Veci som už mala pobalené, dokonca som poskladala aj posteľné prádlo. Už mi chýbala len správa a hurá domov. Čakala som hodinu, dve... Nikto nechodil. Najprv som bola nahnevaná, no potom som sa začínala báť. Po troch hodinách čakania sa dvere mojej izby konečne otvorili. Na mojej tvári sa objavil úsmev, no keď som zbadala tvár lekára, ktorý vošiel, úsmev okamžite zmizol.
"Slečna, zdravím vás," povedal postarší doktor. "Ospravedlňujem sa za to čakanie, inokedy to takto dlho netrvá. Lekár, ktorý vás mal na starosti dnes neprišiel do práce, tak som musel prísť ja. Nech sa páči, vaša správa, môžete ísť domov." Podal mi papiere, usmial sa a ukázal na dvere.
"Prepáčte, ale," ozvala som sa s vážnou tvárou. "Neviete, čo sa mu stalo?" Doktor pokrútil hlavou a niečo mi povedal, no ja som ho už nevnímala. Rýchlo som vyšla z izby. Pred nemocnicou ma už čakali rodičia.
"Adel," oslovila ma mama s úsmevom. "Ako sa cítiš?"
"Dobre," klamala som a silene som sa usmiala. "Poďme domov, prosím." Celou cestou domov som neprehovorila. Obaja mi niečo hovorili, no ja som ich ledva vnímala. Myslela som na môjho doktora. Čo sa mu mohlo stať? Veľmi som dúfala, že to nebolo nič vážne, iba nejaká nevoľnosť alebo také niečo. Doma som hodila tašku do kúta a obzrela som sa. Pri pohľade na police plné kníh som sa usmiala. Všetky tu boli. Všetky do jednej. Pozrela som na učebnice. História modernej žurnalistiky. Ako na literárnu rešerš. Praktická príručka písania pre profesionálov. Súčasné žurnalistické žánre. Pri niektorých z nich sa mi v mysli mihli záblesky spomienok, no boli tak krátke a mizli tak rýchlo, že sa mi z nich neutvorilo nič komplexné. Prirovnala by som to ku vtipným momentkám - pokiaľ nepoznáte pozadie, fotka vám nič nepovie. Jednu z kníh som vytiahla a začala som v nej listovať v nádeji, že mi pomôže spomenúť si aspoň na niečo. Rada som si ceruzkou čmárala po stránkach, no táto kniha bola prázdna. Skúsila som ďalšiu. Neúspešne. Keď som však pozrela na zadnú stranu, nič som tam nenašla, čo bolo zvláštne. Každú učebnicu som si podpisovala. Tieto však podpísané neboli. Navyše, vyzerali úplne nepoužité. Niekto mi ich vymenil.
"Mami?" Prišla som do kuchyne, kde mama práve pripravovala moje obľúbené jedlo - špagety s boloňskou omáčkou. "Prečo ste mi vymenili učebnice?" Mama na mňa prekvapene pozrela.
"Nič sme z tvojej izby nebrali, zlatko," povedala udivene.
"Nebol u nás niekto na návšteve, kým som bola v nemocnici?" spýtala som sa zamračene. Na chvíľu sa zamyslela, no potom prikývla.
"Bola tu tvoja kamoška. Kate, tak sa volala. Prišla sa s nami porozprávať. Vraj sa o teba veľmi bojí. Tiež vravela, že dúfa, že sa z toho čo najskôr dostaneš, vraj im v škole chýbaš. Keď už hovoríme o škole, vybavili sme ti s otcom preloženie skúšok. Budeš ich robiť v auguste." Neveriacky som na ňu pozrela. Kate tu bola?
"Nebola nejakou náhodou aj v mojej izbe?" spýtala som sa, ignorujúc informáciu o skúškach.
"Nie," pokrútila hlavou. "Bola maximálne na toalete, inak sa s nami celý čas rozprávala. Bola tu asi dve hodinky, viac nie." Na toalete. Ktorá je asi tri metre od mojej izby. Skvelé. Takže to bola ona, kto vzal moje učebnice a vymenil ich za nové. Ale prečo to urobila?
"Vďaka, mami," usmiala som sa rýchlo a vrátila som sa do izby. Nerozumela som tomu. Niekto veľmi chcel, aby som si nespomenula. Na druhej strane tu boli výhražné správy od neznámej psychopatky a Christian, ktorí chceli, aby som si spomenula.
Sadla som si za stôl a hrýzla som si peru. V hlave som mala až príliš veľa otázok, no žiadne odpovede. Bolo to frustrujúce. Zo zamyslenia ma prebrala myšlienka. Celý čas som zízala na svoj počítač. V histórii prehliadača mám určite uloženú adresu môjho blogu. Uškrnula som sa. Konečne sa o sebe niečo dozviem. S trasúcimi rukami som zapla počítač. Na obrazovke sa na mňa usmievali tri dievčatá - v strede som bola ja a z oboch strán moje kamarátky, Kate a Tina. Vyzeralo to, že sme spolu boli niekde na dovolenke v horách. Podľa množstva snehu som usúdila, že to bolo niekedy v období vianočných prázdnin, pravdepodobne sme spolu trávili Silvestra. Znovu mi pred očami prebleskla krátka spomienka - veľa svetiel, hudba, smiech a ozdoby. Určite to bol Silvester.
Otvorila som prehliadač. V histórii som našla tri odkazy na tri rôzne blogy. Okej, tak teraz už len ostávalo zistiť, ktorý je ten môj. Klikla som na všetky tri. Z prvej karty sa na mňa usmievala fotka Kate. Takže tento nie. Zavrieť. Na druhej som našla stĺpček s informáciami o Tine. Ani tento nie. Rovnako zavrieť. Trochu ma to však zarazilo, keďže Kate spomínala niečo, že Tina blog zrušila. Jedine, žeby ho obnovila. Pokrútila som hlavou a rozhodla som sa, že sa tým teraz zaoberať nebudem.
Ostal mi už len tretí odkaz. Trochu ma prekvapil výber dizajnu stránky. Bol červený. Neznášam červenú. Navyše, v záhlaví som mala niekoľko fotiek nejakých Azijatov. Nespomínala som si, žeby som prepadla Azijatom. Chvíľu som ich študovala. Neboli škaredí, práve naopak. Vlastne som si po chvíli uvedomila, že to bol vlastne ten istý človek. Zistila som to podľa uší. Mal také zlaté uši, ako keby pokrčené. Potom som si všimla, že aj oblasť očí je rovnaká. Pokrútila som hlavou a posunula som sa nižšie. Posledný článok bol spred štyroch mesiacov. Písala som v ňom, že si dávam dočasne prestávku kvôli kyberšikane.
Vyvalila som oči. Prosím? Mňa niekto šikanoval cez internet? Tak toto bolo šokujúce. Pri článku bolo niekoľko komentárov. Všetky boli od jedného užívateľa, napísané veľkými písmenami. Každý obsahoval správu plnú urážok a vyhrážok. Komu som tak veľmi ublížila? A najmä ako? Čo sa stalo?
Na mobile mi pípla správa. Bola od neznámeho čísla. Chvíľu som rozmýšľala, či ju mám otvoriť, alebo rovno vymazať, no zvedavosť zvíťazila. A to bolo dobre. Správa bola od môjho doktora. Stálo v nej: -Prepáč mi ten dnešok. Môžeme sa stretnúť? Hneď teraz? Čakám ťa pred domom. Ch-
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Sayami Sayami | E-mail | Web | 29. března 2018 v 19:19 | Reagovat

Psychopatka, ešte k tomu žena psychopatka... No to teda dopadla. Ale stále sa bohviečo nedozvedela, no snáď sa s ňou Christian o všetkom otvorene porozpráva.
Zaujímavá kapitola. :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama