Once We Meet - 5.kapitola

30. března 2018 v 14:07 | ~Freya |  KapitolovkyMF

Ch? Čo je to vôbec za podpis? A ako vedel, kde bývam? Len čo mi tá otázka napadla, pleskla som sa po čele a vyprskla smiechom. Jasné, mala som to uvedené v dokumentoch v nemocnici. Dokonca mi to aj sám spomenul, keď ma volal na rande v sobotu.
"Mami, oci, idem na moment von," zahlásila som a už ma nebolo. Ani som sa neobťažovala uviazať si šnúrky na topánkach. Hoci moje okolie, najmä mama, to neznášali, ja som si už zvykla. Bola som príliš lenivá zohnúť sa a zaväzovať si šnúrky, ktoré sa aj tak zakaždým rozviazali. Pred vchodom ma už čakal Christian. Bez svojho bieleho plášťa vyzeral... inak. Nevedela som, či lepšie, ale rozhodne inak. Tvár mal unavenú, mierne zarastenú. Cítila som, ako mi horia uši. Sakra, pomyslela som si. Stávalo sa mi to vždy, keď som videla môj typ chalana. Neznášala som to.
"Adel," podišiel ku mne, keď si ma všimol, a tuho ma objal. Tak ma to šokovalo, že som takmer spadla z nôh. Aj by sa to stalo, nebyť toho, že ma v tej chvíli držal. Nebola som schopná slova. Zrazu som nevedela, čo s rukami, tak som ho len nemotorne objala späť.
"Prepáč," zašepkal mi do ucha. Teraz už naozaj hrozilo, že odpadnem. Jediné moje šťastie bolo, že bol lekár, takže o prípadnú prvú pomoc som sa nemusela báť. Navyše, tak krásne voňal. Už mi horela celá tvár aj krk. Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla. Potrebovala som, aby sa krv z mojej tváre čo najskôr stiahla, nech nevyzerám ako pobláznená pubertiačka. Zopakovala som to niekoľkokrát, našťastie to pomohlo. Christian sa trochu odtiahol, no nepúšťal ma. Pohladil ma po líci.
"Si v poriadku?" spýtal sa. V jeho očiach som videla starosti. Prikývla som a on ma pustil. "Poďme sa prejsť," navrhol a slabo sa usmial. Chvíľu sme vedľa seba kráčali bez slov. Chcela som sa ho toľko opýtať, ale nevedela som, kde začať.
"My sa... hm... poznáme aj mimo nemocnice?" spýtala som sa váhavo. Jedna časť mňa veľmi dúfala v kladnú odpoveď, tá druhá časť si nebola celkom istá, či ju chce dostať. Christian na mňa chvíľku zamyslene pozeral, akoby zvažoval, čo mi povie.
"Áno, aj nie," povedal pomaly. "V nemocnici sme sa osobne stretli prvýkrát." Nadvihla som obočie. Celkom som nechápala, čo tým myslel. Osobne sme sa stretli prvýkrát... Čo sme sa akože predtým poznali len... čo, virtuálne? Cez nejakú online zoznamku, či čo? Mala som čo robiť, aby som sa pri tej predstave nerozosmiala. Takéto veci som neuznávala. Navyše, pochybovala som, že by Christian mal takú núdzu o dievčatá, že musel siahnuť po takomto riešení.
"Spoznali sme sa cez blog," prišlo vysvetlenie. Uľavilo sa mi, že to nebolo nič pofidérne, no zároveň ma to prekvapilo. Christian čítal tie moje bludy na blogu? Preboha. Mala som chuť prepadnúť sa od hanby. "Potom sme prešli na sociálne siete a tesne pred tvojou... nehodou sme si vymenili čísla a adresy." Otvorila som ústa. Prosím? Mne sa asi sníva.
"Takže ten náramok je odo mňa," vyvalila som naňho oči. Christian sa previnilo usmial a prstami sa dotkol náramku, identického s tým mojím. Nemala som slov. Takže s Christianom som si bola bližšia, než sa zdalo. Potešilo ma to, no iba na chvíľku. Spomenula som si totiž na ten telefonát. A správy. Nadýchla som sa. Nevedela som, či mu to povedať, alebo to radšej neriešiť. Aspoň zatiaľ.
"Čo ťa trápi, Adel?" spýtal sa, skúmavo si ma prezerajúc. Potriasla som hlavou a usmiala som sa.
"Stratené spomienky," povedala som. "Tak veľmi by som si chcela spomenúť, poriadne spomenúť, no na viac ako matné záblesky sa nezmôžem."
"Aj to je lepšie ako nič," povedal Christian a chytil ma za ruku. "Veľmi sa tým zatiaľ netráp, vo štvrtok ti začínajú sedenia s profesorom, ten ti určite pomôže." Hypnóza. Jasné. Bola som z toho trochu nervózna, nevedela som, čo presne od toho očakávať. Verila som však Christianovým slovám. Usmiala som sa naňho a prikývla som.
"Celkom by mi pomohlo, keby..." zasekla som sa. Čo vlastne chcem vedieť? A ako mu to povedať, aby to nevyznelo hlúpo? "Keby si mi povedal niečo o sebe. O nás." Bolo to zvláštne, zrazu mu tykať, keď pred chvíľkou to bol pre mňa úplne cudzí človek, navyše môj ošetrujúci lekár. "A ešte, čo ti dnes bolo, že si nebol v práci," dodala som rýchlo. Naozaj ma to zaujímalo.
"Nemohol som dnes prísť. Osobné dôvody," odvetil vyhýbavo a uhol pohľadom. "Prepáč mi to. Naozaj ma to mrzí." Zamračila som sa. To neznelo veľmi presvedčivo, ale ďalej som to nerozoberala. Keď bude chcieť, tak mi to povie.
"A čo by som ti povedal o nás? Naše priateľstvo začalo krátko po tom, ako si si založila blog. Natrafil som naň náhodou, zaujal ma tam jeden článok, ktorý si písala o hortenziách, keďže sú to moje... naše obľúbené kvety," povedal s úškrnom. Nadvihla som obočie. Aj on mal rád hortenzie? Vážne? To bolo nečakané zistenie. "Tak som ti nechal komentár. Potom si mi komentár zas napísala ty a už to išlo. Časť našej konverzácie si môžeš prečítať aj v správach. Ak ich ešte stále máš. Písal som ti ešte zo starého čísla. V našom poslednom rozhovore sme sa dohodli, že sa stretneme aj osobne, keď ti skončí školský rok. Tiež si mi vravela o tej internetovej šikane."
"Áno? A čo som hovorila?" spýtala som sa horlivo. Možno až príliš.
"Vraj máš pocit, že to robí niekto, kto ťa veľmi dobre pozná," mykol plecom. "Možno nejaká tvoja kamoška, ale nepovedala si, ktorá. Nič sa však zatiaľ nepotvrdilo. Tvoj prípad je momentálne na policajnom oddelení."
"Hľadali už IP adresu toho počítača, odkiaľ chodili tie komentáre na mojom blogu?" napadlo mi. Christian prikývol.
"Nič nenašli. Bolo to odoslané z internetovej kaviarne. Ten človek si dával dobrý pozor. Nanešťastie, pracovníčka si nepamätá, kto tam všetko bol. Vraj dievčat v tvojom veku tam bolo za posledný rok niekoľko, takže to mohol byť ktokoľvek." Zamračila som sa. Vôbec sa mi to nepáčilo. Chcela som zistiť, kto to bol, prečo to robil, a čo sa vlastne stalo.
"Nemrač sa, Adel," uškrnul sa Christian. "Neprospieva to tvojej pleti. Budeš mať vrásky." Zasmiala som sa. Vážne sa práve staral o moje vrásky?
"Pokiaľ viem, ešte mi hladina kolagénu a elastínu neklesla na kritické hodnoty, takže trochu mračenia mi naozaj neuškodí," odvetila som a štuchla som ho do rebier.
"Nie len pekná, ale aj múdra," povedal s úsmevom. Vtedy som si uvedomila, že ma ešte stále drží za ruku. V tej chvíli som si na nás chcela spomenúť viac, než kedykoľvek predtým. Cítila som, že mi chýba veľmi dôležitá časť zo mňa, z môjho sveta. Z neho. Bolo mi s ním dobre. Lepšie než dobre. Zároveň som sa však bála. Ak mi niekto tak veľmi ublížil kvôli tomu, že sme si boli blízki, asi by som to mala radšej stopnúť. Nie len kvôli sebe. Najmä kvôli nemu. Pocítila som akýsi diskomfort pri pomyslení, že by tá psychopatka mohla ublížiť aj jemu. To som naozaj nechcela.
"Nebol si sklamaný, keď si ma prvýkrát zbadal?" spýtala som sa, aby som sa zbavila nepríjemných myšlienok. "Musela som vyzerať hrozne."
"V prvom momente, keď ťa doviezli, som ani nevedel, že si to ty," priznal. "Až potom, keď prišli tvoji rodičia a vyplnili údaje, som zistil, kto vlastne si. Vtedy som myslel, že asi vybuchnem. Toľko pocitov, koľko som vtedy mal, to bolo neuveriteľné. Veľmi som sa zľakol, no zároveň som bol neuveriteľne rád, že ťa priviezli práve ku nám. A neskôr, že som sa práve ja stal tvojím ošetrujúcim lekárom. Ak chceš vedieť, bola si moja vôbec prvá pacientka, ktorú mi pridelili bez odborného dozoru." Nadšene som sa usmiala. Christian sa zrazu rozosmial. Spýtavo som sa naňho pozrela. Chvíľu mu trvalo, kým bol znova schopný hovoriť.
"Si neuveriteľne zlatá, keď sa tak usmeješ," povedal, stále sa chechtajúc. "Úplne si zažiarila, ako slniečko. Bolo to chutné." V tom momente som mala neuveriteľnú chuť sa prepadnúť pod zem a už nikdy sa pred ním neukázať.
"Hej, nesmej sa mi," povedala som nahnevane, snažiac sa zakryť svoje zahanbenie.
"Len sa nehnevaj," postrapatil mi vlasy. Neznášala som to. A ako veľmi! Keby to nebol on, určite by som naňho nakričala. Namiesto toho som sa však rozosmiala. V tej chvíli som sa cítila veľmi dobre. Dokonca šťastná. Pripadalo mi to paradoxné. Mala by som sa báť, snažiť sa spomenúť si, no namiesto toho som sa tu smiala a zabávala s chlapcom, ktorého som takmer nepoznala. Z tranzu šťastia ma prebralo zavibrovanie mobilu. Vytiahla som ho z vrecka riflí a otvorila správu, ktorá mi práve prišla.
-Vidím, že sa s ním zabávaš. Len si to uži, kým môžeš. Onedlho bude môj. A ty tu už dlho nebudeš.-
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Sayami Sayami | E-mail | Web | 4. dubna 2018 v 13:34 | Reagovat

Síce mala príjemné stretnutie s jej typom muža, ale zdá sa mi, že niečo pred ňou skrýva. Aké osobné dôvody? No snáď to nemá s ňou nič spoločné.
Čo sa týka tej neznámej baby, kto vie, či to nebude jedna z tých dvoch, tá druhá, čo ju neprišla pozrieť do nemocnice, no kto vie, ale je to chorý človek, keď sa jej chce zbaviť.
Hádam čoskoro príde na nejaké vodítka.
Som zvedavá na pokračovanie. :)

2 Sayuri Sayuri | E-mail | Web | 18. července 2018 v 9:31 | Reagovat

Doktorko je dosť tajomný a to sa mi páči. Som zvedavá, aké tajomstvo skrýva, čo sa vlastne stalo a kto jej píše tie zaujímavé smsky. Normálne na horor toto.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama