Once we meet - 6.kapitola

8. července 2018 v 20:41 | ~Freya |  KapitolovkyMF


Prudko som sa nadýchla a rýchlo som sa poobzerala. Okolo nás bolo len zopár ľudí, väčšinou ženy, takže tú správu mi mohol poslať hocikto.
"Adel? Deje sa niečo?" spýtal sa Christian, mračiac sa na mňa.
"Ja... nie, neviem, možno," habkala som. Nechcela som ho tým zaťažovať, no on už mal v rukách môj mobil.
"Je toto jediná správa, ktorú si dostala z tohto čísla?" Z jeho hlasu bol cítiť hnev. Pokrútila som hlavou.
"Tie predošlé som zmazala. Viem, bolo to hlúpe, no vtedy mi to akosi... nedošlo," zatvárila som sa previnilo.
"Tá žena ťa sleduje. To už začína byť nebezpečné," povedal. "Mali by sme ísť na políciu a ukázať im to číslo. Určite budú vedieť zistiť, komu patrí."
"Pôjdem ale sama," povedala som rýchlo. "Nechcem, aby sa ti niečo stalo. Ja... Nemám z toho dobrý pocit. Ak ti ublíži kvôli mne, neodpustím si to." Christian sa zasmial.
"Adel, neboj sa. Zvládneme to. Spolu. Navyše, raz sa to musí skončiť. Trošku mi dôveruj." Pohladil ma po vlasoch, stisol mi ruku a začal ma ťahať za sebou. Podvolila som sa a o malú chvíľku sme šli rovnakým tempom.
"Rada by som ti verila trochu viac, ale je to ťažké, keď si nič nepamätám," povedala som ospravedlňujúco a pokrčila som plecami. Nenápadne som sa obzerala, akoby som dúfala, že tú ženu zbadám za nami. Bola som si istá, že nás odniekiaľ pozoruje.
"Inak," zmenila som tému. "Prečo si mi nepovedal hneď, ako sa medzi nami veci majú?"
"Nechcel som, aby si skolabovala," uškrnul sa Christian. "Počul som tvoj rozhovor s tou tvojou kamoškou Kate o "manžel materiáli", tak som si povedal, že to ešte počká." Zastala som. Zavrela som oči a zhlboka som sa nadýchla. Ak som sa predtým cítila zahanbene, teraz to už bolo na mŕtvicu. Christianovi sa momentálna situácia zjavne zdala vtipná, lebo sa začal neovládateľne smiať. Nevedel prestať, ani keď som ho prosila, celá červená a roztrasená, so slzami hanby na krajíčku. Museli sme počkať dobrých päť minút, kým ho to prešlo.
"Prepáč, Adel," povedal, stále s úškrnom na tvári. "Nemohol som si pomôcť." Zamračila som sa naňho a odvrátila som sa.
"Poďme radšej na tú políciu," zamrmlala som. Keď sme tam dorazili, už tam nebol takmer nikto. Našťastie sme po chvíľke našli jedného milého policajta, ktorý ešte bol ochotný nám pomôcť, aj keď, ako sám povedal, bol práve na odchode. Vysvetlila som mu moju situáciu a on mi prisľúbil, že sa na to pozrie spolu s kolegami a určite to budú riešiť. Len som dúfala, že to nenechajú zapadnúť prachom.
Práve sme vychádzali z budovy, keď Christianovi zazvonil mobil. Bol to veľmi krátky rozhovor, z ktorého som nič nevyrozumela aj napriek mojej úpornej snahe.
"Prepáč, Adel, budem ťa musieť opustiť," pozrel na mňa, keď hovor ukončil. "Musím ísť ešte niečo vybaviť. Najprv ťa ale odprevadím domov, keby si tá šialená žena zmyslela, že na teba skočí spoza kríka." Udrela som ho po ramene a zamračila som sa.
"To nebolo vtipné!" povedala som nahnevane a potajomky som si požmolila ruku. Hoci mojím úmyslom bolo buchnúť ho tak, aby ho to aspoň trochu zabolelo, v konečnom dôsledku mňa ruka bolela viac, než jeho rameno. Mal neuveriteľné svaly. Ďalší plus bod ku atraktivite.
"Prepáč," hodil na mňa psí pohľad, no potom sa uškrnul. Keď sme prišli pred môj vchod, znova ma pevne objal.
"Tá sobota platí," šepol mi do ucha. Znova mi na chrbte naskočili zimomriavky. "Ešte ti zavolám, dobre?" Odtiahol sa, žmurkol, zamával mi a už ho nebolo. Chvíľu som tam bez slova stála a hľadela za ním, no potom som sa otočila a vošla dnu. Doma ma čakalo prekvapenie, z ktorého som mala veľmi zmiešané pocity - Kate.
"Ahoj, Kate," pozdravila som ju a premerala som si ju. Vyzerala veľmi nervózne. "Čo ty tu?"
"Ahoj, Adel," podišla ku mne a objala ma. "Prepáč mi. Prosím. Viem, nezachovala som sa najlepšie, keď si bola v nemocnici. Mala som prísť viackrát a na dlhšie. Myslela som, že tam ostaneš dlhšie, keď si bola tak dlho v bezvedomí, bežne ľudí tak skoro nepúšťajú. Si vážne dobrá - nie len v škole, ale aj v regenerácií." Nadvihla som obočie. Naozaj som nevedela, ako reagovať, cítila som sa... všelijako. Kate si sadla na moju posteľ a stiahla ma vedľa seba.
"Mali by sme sa porozprávať," povedala opatrne.
"To teda mali," prikývla som.
"Čo keby sme si spravili celodennú babskú jazdu, ako kedysi? Všetky tri sme to zbožňovali. Buď sme celý deň chodili po obchodoch, alebo sme sa bavili v lunaparku, keď sem nejaký prišiel. Niekedy sme len zakotvili v cukrárni, a celý deň sme tam prekecali. Aj teraz by sme si mohli niekam sadnúť, a porozprávať sa. Rada ti pripomeniem naše zážitky. A myslím, že som ti dlžná aj zopár vysvetlení," pozrela na mňa previnilo. Usmiala som sa. To znelo dobre. Nemala som dôvod nesúhlasiť. Dohodli sme sa na nedeli, možno by som jej mohla spomenúť aj to rande s doktorkom. Potom som sa však zarazila.
"Bude tam aj Tina?" spýtala som sa, sledujúc reakciu kamarátky. Neuniklo mi, že na moment stisla pery. Nevedela som, či od hnevu, alebo od nervozity. Alebo za tým bolo niečo úplne iné.
"To ti neviem povedať," odvetila neurčito. "Sľúbila, že príde, ale momentálne si nie som istá, či to dodrží. Poviem jej, že sme sa dohodli na čase a mieste, ale naozaj neviem, či príde."
"Keď už sme pri tom, čo sa jej vlastne stalo?" spomenula som si na tú zvláštnu situáciu v nemocnici, keď volala Kate. Tá len pokrútila hlavou a pokrčila plecami.
"Nepovedala mi toho veľa. Vlastne takmer nič. Videli sme sa iba na chvíľku a Tina nevyzerala dvakrát pokojne. Bola neuveriteľne nervózna a pôsobila unavene. Akoby niekoľko dní poriadne nespala. A nejedla. Ani mi nepovedala, kde celý ten čas bola, keď ty si bola v nemocnici. Je to celé nejaké zvláštne." Nemohla som nesúhlasiť. Dúfala som, že sa to čo najskôr vyrieši. A hlavne, že sa mi čoskoro vrátia spomienky. Najmä na Christiana.
"Budem musieť ísť," povedala Kate, hľadiac na hodinky. "Mrzí ma, že nemôžem ostať dlhšie, ale vieš, máme doma oslavu - Richie má narodeniny." Malý brat. Jasné. Prikývla som a usmiala som sa, viac pre seba ako na ňu. Ďalšia spomienka sa vrátila.
"Ešte jedna vec, kým odídeš," oslovila som ju vo dverách, kým sa obúvala. "Prečo si mi vymenila všetky učebnice? Tie rozhodne nie sú moje. Vieš, že ja si do nich rada píšem." Kate na mňa zmätene pozrela.
"Ale ja som ti žiadne učebnice nemenila."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama