Once we meet - 7.kapitola

15. července 2018 v 23:02 | ~Freya |  KapitolovkyMF


Keď Kate odišla, zmätene som sa zvalila na posteľ a zahľadela som sa na posteľ. Už som sa naozaj cítila ako totálny cvok. Fakt mi už totálne šibe? V tej chvíli mi zazvonil telefón. Volalo mi nejaké číslo, ktoré som nepoznala. Chvíľu som váhala, no potom som zdvihla. A dobre som urobila.
"Slečna Barnesová?" ozval sa v telefóne mužský hlas. "Teší ma, som doktor Hedley, neurológ."
"Zdravím, pán doktor," odvetila som a prudko som sa posadila. "Ide o to stretnutie v stredu?"
"Áno," súhlasil. Mal veľmi príjemný hlas. Odhadla by som mu okolo sedemdesiat rokov. "Mohli by ste, prosím, prísť do mojej ambulancie o druhej poobede?"
"Samozrejme," prikývla som, hoci to cez telefón nemohol vidieť, a zapísala som si adresu. Už som sa nevedela dočkať, veľmi som dúfala, že to pomôže. A zbaví ma tých zvláštnych snov, ktoré som mávala. Ani nasledujúce dve noci som sa kvôli nim nevyspala. Snívalo sa mi to isté, čo predtým. Ako ma niekto cestou domov zozadu prepadol a potom už len nasledovala tma, z ktorej som sa prebrala celá spotená a roztrasená. Jedine Christian a Kate ma držali ako tak nad vodou.
Keď sa dostavila vytúžená streda, nevedela som, čo so sebou. Od rána som bola akási nervózna. Mama veľmi chcela ísť so mnou, ale ja som ju od toho veľmi rýchlo odhovorila. Nebude ma tam predsa strápňovať svojimi materinskými výlevmi, bola som z toho nesvoja už aj bez jej pomoci. Za neurológom som išla pre istotu o hodinu skôr. Svojmu orientačnému zmyslu som jednoducho neverila. Prekvapivo som však trafila hneď. Budova, v ktorej bola ambulancia, bola nízka, iba s niekoľkými miestnosťami, no nebola zanedbaná. Nachádzali sa v nej špecializované ambulancie - okrem neurológie tam bola aj alergológia, otolaryngológia či dermatológia. Keď som našla správne dvere, bolo ešte len pol druhej. So záujmom som sa priblížila ku dverám, že si prečítam plagáty, ktoré tam viseli, keď som začula hlas. Pán doktor sa s niekým rozprával. Podľa druhého hlasu som rozoznala, že je to žena. A určite celkom mladá. Chvíľu som váhala, či mám takto načúvať za dverami, no nedalo mi to.
"A čo ak si nechcem spomenúť?" pýtala sa žena rozhorčene. "Čo ak som za to zodpovedná ja? Nechcem to vedieť, ja... nechcem prísť o jediné priateľky, ktoré mám. Už nechcem byť tá zlá!"
"Slečna, upokojte sa," chlácholil ju doktor. "Prišli ste sem dobrovoľne a ja vám chcem len pomôcť. Navyše, teraz máte možnosť sa zmeniť. Aj napriek tomu, čo sa stalo, máte stále možnosť to včas zastaviť. Ospravedlniť sa. Dať to do poriadku."
"Ale... to... to nie je také jednoduché," odvetila žena roztraseným hlasom. "Ja som len... len som chcela..." Po chvíli ticha sa ozvali vzlyky. Bolo jasné, že sa žena rozplakala. Potriasla som hlavou a posadila som sa do čakárne. Keď sa dvere ambulancie po pol hodine otvorili, dvihla som hlavu a takmer som odpadla. Z ambulancie vyšla Tina. Pozerala som na ňu s otvorenými ústami. Rovnako aj ona na mňa.
"Adel," oslovila ma takmer nečujne. "Čo tu robíš?"
"To isté sa môžem spýtať aj ja teba," nadvihla som obočie. "O čo tu ide?" V tej chvíli sa vo dverách objavil doktor.
"Poďte, prosím, slečna," oslovil ma a pozrel na Tinu, čím jej dal jasne najavo, že má odísť. Zmätene som vošla do ambulancie. Doktor mávol rukou ku kreslu a ja som sa bez slova usadila.
"Prosím vás, poviete mi..." začala som, no keď doktor zdvihol ruku, stíchla som.
"Teraz nie," odvetil pokojným hlasom. "Navyše, myslím, že by ste sa mal porozprávať vy dve osobne. Predsa len, ja som stále lekár, viaže ma lekárske tajomstvo. Čo sa stane v tejto ambulancii, tu aj ostane. Nemôžem to vynášať." Nevedela som, či cítim sklamanie, hnev alebo úľavu. Alebo nervozitu. Možno všetko naraz. Ľudské pocity ma vždy svojím spôsobom fascinovali.
"Hypnóza je veľmi stará a zvláštna metóda," povedal doktor a zahľadel sa na mňa skúmavým pohľadom. "Nevyužíva sa veľmi často, lebo ľudia jej neveria. Sčasti aj chápem, prečo, ale v mojej praxi som ju neraz využil a musím povedať, že úspešne. Hoci nie vždy sa mi podarilo pacientovi vrátiť pamäť úplne, vždy sa vrátila aspoň jej časť. Samozrejme, závisí to aj od vás, slečna, a vašej vôle spolupracovať." Prikývla som. Ochotná som bola až príliš, no trochu som sa aj obávala. Predsa len, šla som do niečoho neznámeho. A trochu som mala voči hypnóze aj rešpekt.
"Vidím, že ste veľmi strnulá," usmial sa na mňa neurológ. "Prosím, pohodlne sa do toho kresla usaďte a uvoľnite sa. Zatvorte oči, zhlboka dýchajte a myslite na niečo príjemné." Poslúchla som ho. V mysli sa mi okamžite vynoril Christian a jeho príťažlivá vôňa. Uškrnula som sa.
"Pozorne ma počúvajte," prehovoril doktor po chvíli. Niečo v jeho hlase sa zmenilo. Bol to jeho tón? Alebo spôsob reči? Nebola som si istá. "Teraz od vás chcem, aby ste čo najviac mysleli na to, na čo myslíte aj teraz. Keď lusknem prstami, poviete mi, čo vidíte." Zamračila som sa, no neprotestovala som. Keď som začula lusknutie, začala som rozprávať.
"Myslím na Christiana," povedala som. Zacítila som, ako sa mi do líc nahrnula krv. Začalo mi byť akosi teplo. "Sedíme na lavičke v parku a rozprávame sa. Na sebe má ten plášť, v ktorom vyzerá vždy tak dobre..." Hlas sa mi zlomil. Akosi sa zrazu zmenila atmosféra. Aj miesto mojich myšlienok. Christian však ostal.

"Adel, prepáč." Christian zrazu stál. Ja tiež. Na jeho tvári bol bolestný výraz, v očiach mal slzy. "Prepáč mi, prosím, naozaj ma to mrzí. Nechcel som... ja som naozaj..."
"Ty si o tom celý čas vedel!" kričala som po ňom. "Vedel si o tom a nič si mi nepovedal! Vedel si, že to robí ona, že ona ma šikanuje, že to robí kvôli tebe! Prečo si mi nič nepovedal? Prečo?" Cítila som, ako mi po lícach stekajú slzy. Nemohla som uveriť tomu, že ma takto zradil.
"Vypočuj ma, prosím," chytil ma za lakeť, no ja som sa mu vytrhla a otočila som sa mu chrbtom.
"Nechcem ťa počúvať, Christian," odvetila som. Ten pocit práve zlomeného srdca som nepriala nikomu. "Už ťa viac nechcem počúvať. Tak veľmi si mi ublížil. A ja som ti verila. Verila som ti!" Prepadol ma neskutočný hnev. Otočila som sa a jednu som mu vrazila. Síce to bolelo viac mňa ako jeho, predsa len som pocítila trošku satisfakcie. Podarilo sa mi rozraziť mu peru, ktorá mu začala krvácať. V tej chvíli ma však prepadol nejaký zvláštny skrat a vydral sa mi z hrdla až neľudský smiech.
"Bola som ja ale hlúpa," pozrela som naňho nenávistne. "A naivná. Ale už viac nie. Už stačilo. Odteraz ťa nechcem ani vidieť. Počuješ? Nechcem ťa ani vidieť!" Zvrtla som sa na odchod, no on ma znova zastavil.
"Máš pravdu," povedal potichu. Hlas sa mu triasol. "Zaslúžil som si to. Zaslúžim si tvoj hnev. Ale aspoň ma vypočuj." Zovrela som pery, no nepohla som sa. Christian podišiel bližšie ku mne a objal ma zozadu okolo pása.
"Chcel som to s ňou najprv vyriešiť ja, keďže celé to vzniklo práve kvôli mne. Bol som za ňou niekoľkokrát, no nikdy som nič nevyriešil. Len som mal pocit, že to zhoršujem. Tak som s ňou prestal komunikovať. To som však ešte netušil, že to zájde až tak ďaleko. Prepáč mi. Mali sme to riešiť spolu."
"Neznášam ťa, vieš to?" povedala som mu. Už som naňho nekričala, no stále som sa hnevala. "Neznášam tú tvoju schopnosť. Vždy spravíš niečo divné a ja sa na teba už nedokážem hnevať. Neznášam ťa preto." Christian sa ku mne naklonil a pobozkal ma na hlavu. Zacítila som, ako sa smeje. Uškrnula som sa a otočila som sa tvárou k nemu.

Zhlboka som sa nadýchla a prudko som sa posadila. Zrazu mi ostalo neuveriteľne chladno.
"Ste v poriadku, slečna?" spýtal sa doktor Hedley, premeriavajúc si ma so zdvihnutým obočím. Prikývla som sa a snažila som sa upokojiť svoj dych.
"Ja... môžem dostať vodu?" spýtala som sa chrapľavo. Akosi mi vyschlo v krku. Musela som vidieť Christiana. Hneď. Potrebovala som odpovede. Vysvetlenia. Čo sa to okolo mňa dialo? Kto bola tá žena, kvôli ktorej sme sa pohádali? Vzala som si od doktora Hedleyho pohár vody, rýchlo som ho vypila a postavila som sa.
"Ďakujem, myslím, že na dnes mi stačilo," usmiala som sa naňho roztrasene. "Kedy mám prísť znova?" Doktor vzal do rúk diár a začal v ňom listovať.
"Budúci týždeň v stredu o tom istom čase môže byť?" zdvihol zrak. Prikývla som, dala som mu peniaze a rýchlym krokom som odišla. Nevedela som definovať, ako som sa cítila. Bola to zmes rôznych pocitov, no s istotou som mohla povedať, že nie dobrých. Vytiahla som z vrecka mobil a vytočila som Christianovo číslo.
"Adel, stalo sa niečo?" spýtal sa, keď zdvihol.
"Musíme sa vidieť," odvetila som stroho. "Hneď. Prídem za tebou do nemocnice, ak máš službu. Len tam buď a sprav si na mňa chvíľku čas. Nezdržím ťa dlho, iba pár minút. Je to dôležité."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Sayami Sayami | E-mail | Web | 23. července 2018 v 11:14 | Reagovat

To nečakané stretnutie s Tinou ma prekvapilo a trochu vo mne vyvolalo pochybnosti, či náhodou ona nebude tá žena, ktorá ju šikanuje a obťažuje. Možno má rozdvojenú osobnosť. :O Ale to už možno príliš fantazírujem. ^^"
Konečne sa ale dozvedela niečo viac o jej vzťahu s Christianom, lepšie niečo ako vôbec nič. :)
A inak, je to nedokončené, resp. posledná veta je nedokončená, možno sa ti to zle skopírovalo alebo niečo také.
Inak zaujímavá kapitolka. :) A nič si z toho nerob, ak nejaký čas nemáš komentáre, to je bohužiaľ "ťažký život náš autorov, ktorí píšeme príbehy", pretože je menej ľudí, ktorí čítajú a komentujú príbehy. Ja to mám dosť podobne a čo som si všimla, tak aj iní to tak majú na blogoch.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama